Recenze Jany Migašové se věnuje publikaci Lukáše Makkyho Od začiatku po koniec a ešte ďalej: umenie v definičných súradniciach. MAKKY, Lukáš. 2019. Od začiatku po koniec a ešte ďalej: umenie v definičných súradniciach. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, Opera Philosophica. ISBN 978-80-555-2312-5.
Klíčová slova: umění, teorie umění, Lukáš Makky, historie umění
Druhá samostatná monografia Lukáša Makkyho prináša výsledky výskumu zameraného na premenlivé a nestále pole definovania a definovateľnosti umenia, ktoré sa svojou praxou a vývojom z bezpečných definičných hraníc neustále snaží vymykať. Text je logickým pokračovaním, prehĺbením a kontextuálnym posunutím prvej Makkyho (2017) monografie, v ktorej preskúmal okolnosti vzniku umeleckých foriem vo svojich pravekých počiatkoch.
Ergo, k hľadaniu odpovedí o konci či koncoch umenia autor pristúpil úvahami o začiatku umenia a o jeho pohyblivých, či dokonca elastických hraniciach, ktoré v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí absorbovali aj prejavy z nižších stupienkov pôvodnej akademickej hodnotovej vertikály. Pre svoje uvažovanie a problematizovanie témy autor zvolil pôsobivú teoretickú platformu vrátane štrukturalizmu, analytickej a evolucionistickej estetiky, inštitucionálnej teórie a pozícií, ktoré anticipovali či komentovali konce umenia (od Hegla po Beltinga a Danta.)
Autor však konštatuje, že „je až zarážajúce, do akej miery problém pôvodu umenia absentuje v diskusiách o konci umenia“. (Makky, 2019, s. 12)
V kapitole o prvom umení rozlišuje dve „línie" myslenia o umení v jeho historickom rámci. Prvú líniu predstavuje prístup, v ktorom sa história umenia začína v bode prvých teoretických reflexií pravekého výtvarníctva, ide teda o expandované dejiny umenia, ktoré vďaka vykopávkam v 19. storočí načierajú hlbšie ako po antiku, a tým pádom aj spochybňujú identitu tzv. umenia Západu ako jediného dediča slávnej antiky. Tieto nové, rozšírené dejiny umenia logicky podnietili spochybňovanie starých definícií umeleckého diela, rozvírili hladinu estetických noriem a napokon aj sproblematizovali pozíciu autora – génia. Druhá línia uvažovania o pravekom umení vychádza z jeho artefaktuálnosti a v tomto bode autor vyčleňuje a na pomerne veľkorysom priestore predstavuje dve koncepcie, o ktoré sa vo svojich definičných pokusoch opiera. Je to prístup Ellen Dissanayake, ktorá v evolucionistickej perspektíve chápe umenia ako špecificky druhové ľudské správanie, ktoré sa vyvinulo z iných činností a „muselo mať nejakú vnútornú motiváciu alebo adaptačné opodstatnenie“. (Makky, 2019, s. 27) Dodávam, že kvalitatívna diferencia umenia a ne-umenia ako dvoch módov ľudskej činnosti, ako aj problematika ritualizácie a artifikácie z etologicko-evolucionistického pohľadu je pre ciele knihy nesmierne dôležitá a čitateľsky príťažlivá. Makky prináša a prezentuje autorku na veľkej ploche cielene a opodstatnene.
Ako druhý kľúčový náhľad na definovanie umenia cez prizmu chápania prvotného umenia autor predstavuje Stephena Daviesa a podobne ako Dissanayake a Levinson je to estetik, ktorý rezonuje v mnohých textoch autora knihy. Domnievam sa teda, že spoločne so štrukturalistami tvoria spomínané koncepcie akýsi teoretický fundus pre Makkyho myslenie o začiatkoch a koncoch umenia. Najmä odlišnosti a príbuznosti prístupov Dissanayake a Daviesa tu autor využíva na plodnú problematizáciu a konveregenciu k definovaniu pôvodu umenia.
„Napriek tomu, že vidno akúsi podobnosť a zároveň teoretickú konkurenciu medzi Ellen Dissanayake a Stephenom Daviesom, na ilustráciu možného pôvodu umenia sa zdajú byť ideálni. Stephen Davies si uvedomuje vo svojom preverovaní viaceré skutočnosti, intuitívne asi aj tuší limity zamerania sa na hmotné artefakty minulosti a aj preto kombinuje tento objekt skúmania s umeleckou skúsenosťou a ľud-ským správaním. To, čo v skutočnosti sleduje, je spôsob vzniku umenia, pričom Ellen Dissanayake sa sústreďovala na jeho okolnosti.“ (Makky, 2019, s. 41)
Po teoretickom úvode venovanom počiatkom umenia nasleduje kapitola UMENIE A NEUMENIE ALEBO AKO ODLÍŠIŤ STOLIČKU OD „STOLIČKY“. Už názov kapitoly našepkáva, že tu pôjde o už tradičné bitevné pole, na ktorom vždy víťazí umelecká prax (od čias Maneta – pokiaľ súhlasíme s Bourdieauom...), ktorá sa neustále snaží o vlastnú transgresiu a o „unikanie“ z bezpečných osídiel teórií umenia. Táto kapitola predstavuje obraz problematickosti definovania umenia výpočtom provokatívnych, transgresívnych diel, ako aj teoretickými prístupmi, ktoré sa snažili na situáciu 20. storočia reagovať (Goodman, Kesner, Aldrich, Chalumeau a i.). Samostatnú kapitolu autor vyčlenil pre zvýznamnenie kontextuálneho rámca a pre úvahu o účeloch a funkciách umeleckých diel meniacich sa v rozličných historických epochách a spoločenských zriadeniach. Ako ťažiskové koncepcie pre problematizáciu funkcie umeleckého diela autor zvolil Jana Mukařovského a Nelsona Goodmana.
„Na jednej strane má každé umelecké dielo svoje stále miesto, ktoré určuje kontext, na druhej strane vie byť flexibilné a prispôsobovať sa povahe všeobecnej štruktúry, ktorej je len malou súčasťou. Akoby mal kontextuálne stanovený okamih minulosti iné „fyzikálne zákony“ než celková štruktúra. Dva paralelné svety spolu prepojené, fungujúce na inom princípe.“ (Makky, 2019, s. 53–54).
Nasledujúce úvahy sú rámcované interpretáciami a komparáciami inštitucionálnych teórií, ako aj problémami, na ktoré narážame, pokiaľ chceme umenie ako pojem zadefinovať. Túto problematiku ilustruje na pokusoch Morrisa Weitza, Berysa Gauta a i. Asi najzásadnejšou prekážkou definovania umenia je jeho historický charakter a akékoľvek preverovanie minulých javov sa podľa Makkyho (2019, s. 108) prejavuje „v dialektike prítomnosť-minulosť (jedna alebo viacero), súčasník a minulý človek“. Napokon autor poskytuje priestor Gautovej klastrovej definícii a sám dospieva k názoru, že dávne i nedávne pokusy o definíciu stanovením kritérií je nutné principiálne podchytiť, a – s týmto sa plne stotožňujem – je nutné „korigovať pravidlá, podľa ktorých sa objekt disponujúci istými vlastnosťami môže začať chápať ako umenie“. (Makky, 2019, s. 112) Podľa autora je výhodou klastrovej definície fakt, že môžeme operovať s viacerými kritériami, čo je vzhľadom na komplexitu, dynamiku a geograficko-kultúrnu rôznorodosť používania a chápania pojmu umenie viac ako vhodné. Pre predostrenie vlastného pokusu o definíciu umenia načiera do svojich nedávnych textov a používa klastrovú definíciu pravekého umenia. (Makky, 2017, s. 100–101) Polemizuje s touto definíciou a uvažuje nad jej slabými miestami v procese jej aplikácie na umenie súčasné, čím dospieva ku korigovanej verzii. Jednotlivé body svojho klastru precízne argumentuje prostredníctvom konkrétnych modelových umeleckých diel (Duchamp, Hirst, Šille a i.), čím sa vyhýba špekulatívnemu teoretickému redukovaniu problematiky. Snahu o korigovanie vlastných myšlienok a o kontextuálne začlenenie vlastnej definície dokazuje autor aj kapitolou, ktorá predchádza záverečným slovám a sumarizácii: Alternatívy definície (alebo iná perspektíva). Na tomto mieste nachádza vlastnú lokalizáciu a v rozdelení moderných definícií umenia na „a) jazykové (diskurzívne) a b) definičné“ začlenil svoje pozície ku druhej skupine, k definičným pokusom o stanovenie kritérií. Tu sa pre čitateľa ponúka priestor pre provokačnú úvahu nad vzťahom týchto dvoch skupín, keďže pokusy o definície sú tiež vo fokuse prvej, diskurzívnej polohy. Pokusy o definície rozohrávajú „hru“, povedané dantovsky: hru „sveta umenia“ a stávajú sa súčasťou inštitucionálneho tkaniva, v ktorom sa umenie následkami tejto hry transformuje a reformuluje.
Definičné stanovovanie kritérií je však absolútne nevyhnutné pre existenciu (výtvarnej) kritiky a keď diskutujeme o „koncoch“, koniec kritiky bol ohlásený už mnohokrát a pri pohľade na súčasnú publicistiku môžeme konštatovať, že hodnotiaci aspekt kritík vymizol už úplne. Avšak potrebu rozlíšiť umenie od ne-umenia a potreba rozlíšiť dobré od zlého, pravé od predstieraného, kvalitné od braku je v podhubí rozprávania o umení stále silnejšie cítiť. Snaha o diferenciu a o identifikáciu kvality je zrejme základným drajvom tejto knihy a v konečnom dôsledku predstavuje vzácne prepojenie širokospektrálne nadizajnovaných teoretických zdrojov, a to nie len z hľadiska užitia rôznorodých, aj najnovších koncepcií, ale aj z hľadiska prepojenia slovenských, českých a zahraničných východísk, čím sú tu traktované aj medzinárodné spojnice úvah o umení, resp. o jeho koncoch. Kniha je zároveň jedným z vyústení množstva aktivít, ktoré prešovské estetické milieu rozpracovalo a prezentovalo v množstve časopiseckých a zborníkových štúdií, ako aj na konferenciách, ktoré v ostatných rokoch poskytli platformu pre (medzinárodné a medziodborové) odborné diskusie.
S autorom knihy by som však rada polemizovala na tomto mieste:
„Nelichotivá situácia, v ktorej sa nachádza súčasné umenie, je spôsobená tým, že mu predchádzalo nielen umelecky dynamické obdobie a že prišlo po moderne a postmoderne a v podstate sa nachádza v stave hiátu a hľadania sa, ktorý prišiel už s impresionizmom, ale akosi sa nikdy nedokáže zastabilizovať do tej miery, aby bola laická i odborná verejnosť dostatočne presvedčená a spokojná. Súčasnému recipientovi sa určite môže zdať, že také umelecky turbulentné obdobie tu ešte nebolo.“ (Makky, 2019, s. 134)
Nemyslím si, že je to umenie, ktoré sa nachádza v nelichotivej situácii. Práve vyššie vložená citácia je pre súčasné umenie lichôtkou. Je to samotná teória a história umenia ako súčasti humanitných disciplín, ktoré sú zrejme v onej nelichotivej situácii. To, čo súčasné umenie, ako enfant terrible súčasnej kultúry predvádza, je ironické a častokrát posmešné ukázanie prstom na nemohúcnosť „teoretických nástrojov“, ktorými sa o umenie „staráme". Aj preto je sebareflexívny charakter predkladanej knihy tak dôležitý a v našom kultúrnom a akademickom kontexte veľmi potrebný.
Autorka:
Jana Migašová
Inštitút estetiky a umeleckej kultúry
FF PU v Prešove
E-mail: jana.migasova@unipo.sk
The paper is licensed under a Creative Commons Attribution Non-Commercial 3.0 License.
Jak citovat tento článek: MIGAŠOVÁ, Jana. 2020. MAKKY, Lukáš. 2019. Od začiatku po koniec a ešte ďalej: umenie v definičných súradniciach. Kultura, umění a výchova, 8(1) [cit. 2020-11-02]. ISSN 2336-1824. Dostupné z: http://www.kuv.upol.cz/index.php?seo_url=aktualni-cislo&casopis=19&clanek=222.